Príbeh života :: Kvantový potenciál

03.09.2016 09:16

V dnešnom kvantovom potenciály si povieme príbeh, ktorý Vám vyjasní určité veci a otvorí potenciály, cez ktoré môžete nahliadnuť hlbšie.

Kedysi dávno v krajine, kde existoval len pokoj a rovnováha. Žila rodina, ktorá mala dvoch chlapcov a dve dcéry. Žili pokojný a šťastný život deti rástli ako z vody a ich vekový rozdiel bol takmer dva roky od toho staršieho. Žili na brehu jazera spolu s ostatnými ľuďmi a všetci vychádzali spolu dobre. Pomáhali si aby každý mal to čo potrebuje. Stavali si domy, pomáhali pri zbere ovocia a zeleniny. Bol to krásny kraj v šťastnom živote. Keď boli dcéry staršie, mali už okolo 18 rokov, jedna z nich povedala. Nepáči sa mi tu chcem ísť žiť niekam inam. Nie som tu šťastná. Všetci sa na ňu pozreli a začudovane opýtali. Čo ti chýba dcéra naša milovaná? Žijeme tu v tomto kraji, máme tu všetko, všetci sú tu milí, je to na mňa príliš krásne. Neviem to vysvetliť no ťahá ma zažiť niečo iné, niečo čo mi ukáže to čo ešte nepoznám.

Rodina veľmi nechápala o čom dcéra rozpráva, veď nepoznali nič iné iba ten bezstarostný život v pokoji a šťastí. Čo ti chýba opýtali sa ešte raz. Je to niečo vo mne, niečo ma ťahá odísť z tohto kraju a nájsť to čo potrebujem nájsť. Zajtra sa zoberiem a odídem na cestu. Nebolo to veľmi obvyklé aby niekto opúšťal dedinu. Veď aj prečo, keď tam mal všetko čo potreboval. A predsa sa našla žena, dcéra múdreho muža, otca, ktorá chcela odísť. V dedine sa večer urobilo stretnutie a radili sa čo urobiť. Nemohli jej zakázať odísť, no neboli na to pripravení, veď sa to udialo prvý krát, keď niekto chcel odísť z dediny. Nakoniec sa zhodli na tom, že ju pustia. Pripravili jej všetko potrebné na cestu, čo si mysleli, že by jej mohlo pomôcť. Dali jej statného koňa a ráno ju vypravili na cestu. Dievča bolo tak veľmi odhodlané, že jej bolo jedno či dostane koňa a všetko to jedlo, alebo pôjde peši a nevedno kam.

Vybrala sa do spoznávania nového. Rozbehla sa kam ju vietor niesol. Nevedela kam ide, no niečo silné ju hnalo vpred. Kôň cválal ako víchor a zastavovala, len keď sa potrebovala najesť a vyspať. Išla dni a noci. Po niekoľkých ubehnutých dňoch, alebo týždňoch, bol kôň tak vyčerpaný, že už ďalej nevládal. Zastavil a ľahol si na zem. Nebol to pekný pohľad na unaveného koňa, ktorého takmer uštvala. Ako tak hľadela do diaľky a pri tom hladkala koňa uvidela akúsi veľkú stavbu. Jej zmysli spozorneli a zbystrili. Čo je to, pomyslela si. Musela tam nechať koňa a ísť sa pozrieť na tú stavbu. Bolo jej ho ľúto no srdce ju ťahalo ďalej. Silno ho objala a poďakovala mu za to, že ju doviezol k tomuto miestu. Vstala a takmer sa rozbehla ďalej. Na chvíľu sa otočila ku koňovi, úctivo sa poklonila. Čím bola bližšie k veľkej stavbe, tým viac sa v nej zmocňoval zvláštny nepoznaný pocit. Bol to vnem, ktorý nepoznala. Niečo čo ju priťahovalo k tomu miestu. Stála už pred bránou akej si veľkej stavby. Nikde neboli ľudia, bolo to opustené miesto. Nebolo ani zarastené ani zničené. Jednoducho stála pred veľkým bielim palácom na ktorom bolo napísané „tvoj život“. Vstúpila dnu a uvidela nespočetné množstvo dverí. Nevedela do ktorých má vstúpiť, najradšej by chcela vstúpiť do všetkých. Rozhodla sa a vybrala k prvým, ktoré ju pritiahli. Otvorila ich a za nimi bol kraj kde žila. Bola ešte malá a videla ako sa hraje so sestrami a bratmi. Sú šťastní a tešia sa že sú spolu na brehu jazera. Zavrela tieto dvere a išla o kúsok ďalej. Otvorila ďalšie a tam uvidela, ako sedí s rodičmi pri stole a obedujú a smejú sa pri tom. Bol to ich spoločný obed, pri ktorom sa stále stretávali. Vyšla jej slza a stekala po líci. V ďalších dverách sa jej ukázal kôň, na ktorom sa dostala k tomuto miestu. Bol vyčerpaný, ale za to šťastný, že jej mohol pomôcť a poslúžiť. V ďalších dverách, ktoré otvorila, bolo prázdno, nebol tam žiadny obraz, žiadna spomienka, žiaden príbeh. Ostala tam stáť a hľadela do prázdna. Nevedela čo s tým jednoducho tam len bola. V tom jej blyslo, ach veď rodina je najviac čo mám. To je to kde patrím, prečo som chcela ísť preč z toľkej radosti a šťastia. V tom sa jej ukázal obraz za dverami. Bola tam ona šťastná v objatí celej rodiny a dediny. Vedela, že cesta ďalej kráča domov, tam kde je jej budúca cesta. Zavrela dvere a pozrela sa na všetky tie možnosti, ktoré videla. Zatvorené dvere. Nevedomé skúsenosti. Nepoznaná budúcnosť. Pozriem sa ešte do jedných pomyslela si. Rozbehla sa na opačný kút a otvorila jedny z nich. Za nimi bola rodina, no nebola to jej rodina. Videla samu seba s dvoma deťmi a krásnym mužom. Videla ako sa objímajú a túlia láskou k sebe. Vedela, že jej budúcnosť môže mať takúto cestu. Zavrela ich a opäť jej vyšla ďalšia slza.

Už nečakala rozbehla sa von z toho chrámu, že sa vráti domov. Pred ňou ju čakal jej kôň. Bol ako vymenený. Stál vzpriamene a kopal kopytom o zem. Nasadla naň a vrátila sa domov, do kraju v ktorom žila celý život. No niečo jej hovorilo, že sa má vybrať na cestu nepoznanú. Urobila to aby naplnila svoju túžbu, naplnila to čo cítila a aj keď našla len to, že život, ktorý žila bol pre ňu najviac. Bola naplnená tým čo zažila, dobrodružstvom, ktoré bude rozprávať svojim vnúčatám a pravnúčatám.

Preto ľudia robte veci, ktoré cítite, že je čas urobiť. Nečakajte na chvíle, ktoré možno nikdy nenastanú. Ak je teraz to čo cítim, že urobiť mám. Tak to urobím aby som naplnil svoju dušu zážitkom prítomna.

Prajem krásny deň plný ľahkosti a radosti zo života, ktorý je tu pre Vás/Nás.

Prijal: Branislav Alnemiel Rybička