Príbeh mesta

Alenka žila v dedine neďaleko veľkého mesta. Stále túžila po tom ako sa tam presťahuje a bude si môcť užívať všetky krásy veľkomesta. Dedina jej bola malá potrebovala žiť život v plnosti. Chcela si užívať to čo na dedine nemohla. Jej mama jej stále hovorila, že mesto nie je to pravé. Nech pekne ostane doma na dedine, tu je aj tak nápomocná a je tu stále čo robiť. Alenke to aj tak nedalo, ťahalo ju tam niečo silné, túžba srdca bola oveľa väčšia. Ako tak rástla a dospievala čoraz častejšie sa vyberala do mesta, kde už poznala niekoľko ľudí. Boli iní ako na dedine, taký viac uzavretý pomyslela si. Nechápala prečo to tak je veď tam majú všetko čo si len môžu priať. Krásne obchody, kaviarne, zábavné centrá, obchodné centrá, divadlá, kiná no skrátka tam bolo všetko kde sa človek môže zabaviť, alebo si kúpiť čo len chce.

Alenka dokončila strednú školu a rozhodovala sa čo bude robiť ďalej. Či pôjde na vysokú školu, alebo si vyberie prácu, aby si zarobila peniaze na tie krásne veci, čo majú v meste. Veci vyhrali pred vzdelaním. Začala pracovať ako predavačka v jednom malom obchode s potravinami. Bavilo ju to, lebo každý deň stretávala množstvo ľudí. Pozorovala ich a učila sa čo to vlastne mesto je aký ľudia v ňom bývajú. Stretávala tam rôznych ľudí, niektorí boli stále vysmiati, iní sa mračili a chmúrili. Zisťovala a pýtala sa ich ako sa majú, aký majú deň, ako sa cítia. Veľa z nich nechápavo pozerali čo sa do nich stará a ani jej neodpovedali. Poniektorí boli tak zaskočení, že ich to naplnilo radosťou a hneď im to vyčarilo úsmev na tvári. Veď v meste sa málokto stará o toho druhého. Boli to nádherné otvorené debaty a veľa sa od nich dozvedela. O ich rodine, práci, starostiach aj radostiach. Alenku to napĺňalo pýtať sa a zhovárať s toľkými novými ľuďmi. Chcela toho vedieť ešte viac, tak sa rozhodla, že pôjde robiť do veľkého obchodného centra, veď tam je ľudí ako maku.

Začala teda pracovať na pokladni v jednom z obchodných centier. Ľudí sa tam prehrnulo oveľa viac ako v tých malých potravinách. Pozorovala ich a zistila, že títo ľudia sú trošku iní. Akosi sa viac ponáhľajú nevedno kam. Nebolo tam času na zhováranie, lebo ak to urobila šéfka ju hneď upozornila, že sa má sústrediť na prácu a nevykecávať sa. To ju prekvapilo a trochu aj zarmútilo, veď som tu potom ako robot, ktorý len posúva tovar po pokladni. Na čo tu mám byť, je to chladné a neosobné, pomyslela si. Rozhodla sa, že zmení prácu a pôjde späť do tých malých potravín, kde bola pred tým. Lenže tam ju pani vedúca nezobrala, povedala, že to miesto je obsadené.

Alenka si sadla do neďalekého parku a len tak tam sedela a pozorovala to celé mestské dianie. Život tam prúdil. Hluk ulice prehlušoval spev vtákov. Autá trúbili, brzdili a rozbiehali sa na križovatkách. Autobusy z ktorých vystupovali a nastupovali ľudia premávali takmer neprestajne. Ruch mesta bol pre ňu v tej chvíli neznesiteľný. Vstala a vybrala sa domov do dediny. Otvorila dvere na dome a mama ju prekvapene privítala. Ahoj dcéra moja, čo ty tu robíš. Vieš mami, myslela som si, že ľudia, ktorí žijú v meste a majú to  všetko k dispozícii sú viac priateľský a otvorenejší. No zistila som, že čím viac ľudí sa na jednom mieste nachádza, tým menej o sebe vedia. Často krát na seba len zazerajú a vôbec sa mi to nepáči. Sú tam aj ľudia, ktorí sú šťastní no tých je veľmi málinko. Mama sa len usmiala a povedala: vieš Alenka, mesto je síce krásne, no berie ľuďom ich otvorenosť. Dáva im možnosti na rast, zábavu, vzdelanie. No berie im prírodu, prirodzenosť a to čo je v človeku najpodstatnejšie, slobodu. Sú prikovaní k práci a potrebám, robia neskutočne veľa vecí, ktoré sú zbytočné a oni o tom ani nevedia. Sú ako ovečky na paši. Tam kde ich dáš to budú robiť. Nie je to zlé, je to len ich možnosť, ktorú si vybrali. Nehovorím, že dedina je to pravé, aj v meste si stretla ľudí, ktorí sú šťastní a radostní. No tu na dedine sa všetci poznáme. Sme tu ako jedna veľká rodina, ktorá si pomáha ak je to potrebné. V meste také zažiješ málokedy. Nebuď smutná z toho čo si zažila. Je to život a ty sa učíš v ňom chodiť. Vyber si čo len chceš a uvidíš, že každá nová vec ti prinesie niečo hlbšie. Niečo, čo naplní tvoj život radosťou a šťastím. Choď za tým a neprestávaj. Alenka sedela a pozorne počúvala mamine slová. Ešte nikdy ju nepočula takto rozprávať. Vieš čo mami, už viem. Ja chcem byť v živote šťastná a začnem hneď teraz. Nech sa deje čokoľvek moje šťastie si budem nosiť stále so sebou. Užijem si život naplno a už teraz viem, že to bude krásna jazda so všetkým čo mi prinesie.

Alenka sa vrátila do mesta, našla si prácu v mieste, kde jej to vyhovovalo. Stretla muža a mali spolu krásnu rodinu. A predstavte si neskôr sa presťahovali do najbližšej dediny pri meste. Kde žijú doteraz a užívajú si všetko čo im život dáva.

Pre dnes vo vďačnosti a láskavosti jeden k druhému, deň sa dej.

Napísal: Branislav Alnemiel Rybička

Copyright © Kvantový potenciál je možné v neskrátenej a neupravenej podobe šíriť ďalej nekomerčným spôsobom  len s priložením tohto odkazu na stránku s uvedením zdroja, vrátane tejto poznámky.

www.kvantovypotencial.webnode.sk